Vitajte v Holandsku Často dostávam otázku, aké to je vychovávať postihnuté dieťa. Načo vymýšľať nové vety, keď ich už niekto krásne poskladal a ja s nimi súzniem. Úžasná Emily Pearl Kingsley napísala a ja som ich preložila: Je to takto……Keď čakáš bábätko, je to ako plánovanie rozprávkovej dovolenky – napríklad do Talianska. Kúpiš si sprievodcu Talianskom a vytvoríš si úžasné plány o tom, čo všetko navštíviš: Koloseum, Michelangelovho Dávida, gondoly v Benátkach. Možno sa tiež naučíš niekoľko talianskych fráz. Všetko je to tak veľmi vzrušujúce!Po mesiacoch dychtivého očakávania konečne prichádza ten deň. Zbalíš si kufre a vyrazíš na cestu. O niekoľko hodín neskôr už pristáva lietadlo a ty si plná očakávania.Prichádza letuška a hovorí: „Vitajte v Holandsku!“ „Holandsko?!“, spýtaš sa. „Ako to myslíte, že Holandsko?“ „Objednala som si Taliansko! Chcela som ísť do Talianska. Celý život som snívala o tom, že pojdem do Talianska!“ „Došlo k zmene letového plánu. Pristáli sme v Holandsku a teraz tu musíte zostať.“Dôležité je, že ťa nevzali na nejaké odpudzujúce, nechutné či špinavé miesto, kde vládne hlad, mor a iné choroby. Je to „len“ iné miesto.Takže musíš vystúpit, kúpiť si nového sprievodcu, naučiť sa frázy v úplne inom jazyku, spoznať úplne novú skupinu ľudí, ktorých by si inak nikdy nestretla. „Je to len iné miesto.“ Tempo je tu však oveľa pomalšie, menej okázalé a tiež menej veľkolepé ako v Taliansku.Ale keď si tam nejakú chvíľu a lapáš po dychu, rozhliadneš sa okolo a všimneš si, že:Holandsko má veterné mlyny…….a Holandsko má aj tulipány…… Holandsko má dokonca aj Rembrandta! Avšak každý, kto ide do Talianska, alebo z neho prichádza, je veľmi nadšený a chváli sa, ako sa tam skvele bavil a čo všetko videl, aké úžasné chvíle tam prežil. Ty si do konca života budeš opakovať: „Áno, tam som mala ísť. To som si naplánovala!“ A bolesť z toho nikdy, nikdy, nikdy, nikdy nezmizne… pretože strata toho sna je veľmi, veľmi významná strata. Ale…….. ak stráviš svoj život smútkom a sťažovaním sa, že si sa nedostala do Talianska, nikdy si nebudeš môcť slobodne užiť všetko to výnimočné na Holandsku, množstvo krásnych vecí, ktoré ti Holandsko ponúka. Všetci rodičia postihnutých detí stoja pred úlohou vyrovnať sa s postihnutím svojho dieťaťa – akceptovať, že ich dieťa, naše dieťa, nespĺňa naše priania a očakávania. A musíme sa reálne vyrovnať s dôsledkami postihnutia.V tejto fáze sme my rodičia veľmi zraniteľní. A práve v tejto situácii sme konfrontovaní s množstvom požiadaviek, všetko je pre nás nové a je toho nesmierne veľa: návštevy lekárov, prípadne pobyty v nemocnici, ťažkosti pri zaobchádzaní s dieťaťom v dôsledku postihnutia, riešenie včasnej podpory, terapeuti, prvé inštitúcie, úrady, zdravotné poistenie a pod. Často sa snažíme postihnutie dieťaťa aspoň čiastočne kompenzovať viacerými terapiami prebiehajúcimi súčasne. Túžime urobiť čokoľvek, len aby sme zmiernili následky. Behom krátkeho času sa z nás bez vzdelania stanú zdravotníci, ošetrovatelia, fyzioterapeuti, maséri, psychológovia, špeciálni pedagógovia a všeličo iné. Nie sme na nič pripravení a veľmi často hľadáme silou mocou vinníka, ktorý je za to zodpovedný. Príchod postihnutého dieťaťa má dopad na celú našu najbližšiu rodinu, pričom aj súrodenci si rovnako vyžadujú svoju úroveň pozornosti, ktorú mali doteraz. Náš partner nám hovorí: „Aj ja som stále tu!“ Sú tu starí rodičia, ktorí chcú byť informovaní, smútia s nami, chcú nám pomôcť, no niekedy nevedia ako. Niekedy nás žiaľ zavalia výčitkami, vinou alebo aspoň pocitom viny.V mnohých rodinách sú to práve starí rodičia, ktorí sa snažia absorbovať niektoré z týchto záťaží. Limitujúcu úlohu však zohrávajú tri faktory: v súčasnej fluktuúcej spoločnosti bývajú starí rodičia často ďaleko, moderné babičky sú často zamestnané, sila starým rodičom ubúda.   Okruh našich kamarátov a známych netuší ako sa ku nám správať, často o nich prichádzame a cítime sa sami. Na Slovensku žiaľ ešte stále nie veľmi fungujú rodičovské skupiny, ktoré by nám rodičom predovšetkým na začiatku poskytli informácie, či podporu. Rozhovor s inými rodičmi má veľkú silu a poskytuje veľkú sociálno-emocionálnu podporu, ako aj cennú výmenu tak potrebných informácií. Vzhľadom na rôznorodú a veľmi rozdielnu záťaž rodiny, ktorá závisí od druhu a závažnosti postihnutia, sa ako rodičia snažíme vychádzať v ústrety všetkým našim deťom a fungovať v láske, súlade, harmónii. Sotva však máme čas pre seba, nieto ešte pre svojho partnera. Manželstvá sa často rozpadajú, keď príde do rodiny inak obdarené dieťa. Takmer všade sa nájde jeden rodič, ktorý takéto dieťa berie skôr ako bremeno pre život a manželstvo a rodinu opúšťa. Alebo tlačí rodinu do veľmi ťažkých rozhodnutí, pričom vznikajú konflikty a zložité životné situácie. Ak sa na rodinu pozrieme holisticky, aby sme podporili a povzbudili postihnuté dieťa, potrebujeme jeho rodičom umožniť organizovať si rodinný život tak, aby všetci zúčastnení mohli žiť podľa možnosti „normálny život“. V otvorenom jazyku to znamená, že naša pozornosť sa musí vzťahovať nielen na samotných ľudí/deti so zdravotným postihnutím, ale musí sa vzťahovať aj na ich súrodencov, rodičov a starých rodičov. Niekedy pomoc z okolia zo strachu odmietame my, pretože sa domievame, že „iba ja“ sa dokážem o svoje dieťa najlepšie postarať, ale toto nie je dlhodobé riešenie. Pomôžem ti nájsť rovnováhu. „Mali sme pocit, akoby sa nám spod nôh vytrhávala zem,“ hovoria Ľubica a Ján, rodičia Laury, dievčaťa s Downovým syndrómom. „Lauru okamžite zobrali na špeciálne vyšetrenia. Namiesto toho, aby sme sa túlili k nášmu bábätku, sme zostali vystrašení a bezradní. Zdalo sa mi to ako večnosť, kým sme dostali nejaké informácie. Možno ste sa cítili rovnako. Sen o vašom dieťatku, ktorý sa zrodil počas tehotenstva, sa rozplynul s diagnózou zdravotného postihnutia. Tak ako ľudia smútia za mŕtvymi, tak smútia aj za ideálmi. „Keď Magdalénka dostala svoj invalidný vozík, trvalo mi dva mesiace, kým som ju zobrala so sebou na nákupy. Jej postihnutie bolo zrazu také viditeľné,“ hovorí mama Lucia.Prvá jazda na invalidnom vozíku, ísť sa s autistickým dieťaťom najesť a podobné situácie sú pre rodičov výzvou. Stáť pri zvláštnostiach dieťaťa, často bojovať za svoje práva, vyvoláva hanbu, hnev či frustráciu. „Všetci sa na mňa pozerajú, celý svet sa na mňa pozerá, a napriek tomu sa cítim úplne sám/sama,“ je pocit, ktorý mnohí opisujú.Všetko čo je iné vždy priťahuje pozornosť. „Katka sa v supermarkete s krikom hádže na zem, pretože nemôže dostať maškrtu. Všetci čakajú,

Moja osobná spoveď ( časť 2 ) Ako si sa za posledný rok zmenila a čo je momentálne tvoja výzva? Najväčšia moja výzva bolo rozhodnúť sa čomu sa idem venovať, čo je teda moja priorita, ktorú mám realizovať. Všetko mi totiž ide. Dôležité bolo pre mňa načúvať svojim pocitom, že pri čom sa cítim dobre. V poslednom roku som sa učila pochopeniu mojich minulých vzťahov cez zmenu uhľa pohľadu. A mojou terajšou výzvou je slobodný prejav pred publikom, čiže tréma Čo bolo pre teba na ceste sebarozvoja najťažšie prekonať a prečo? Vystúpiť z role obete a bezmocnosti, vidieť srdcom a trpezlivo čakať, kým uvidím veci jasne. Prečo? Pretože to bolo pre mňa pohodlné, bolo to niečo čo moja myseľ už poznala a bolo jej v tom dobre. Je to paradox, ale naša myseľ takto funguje. Začať vnímať moju minulosť ako dar. Prečo? Pretože som potrebovala odpustiť predovšetkým sebe a to je nesmierne ťažké. Pretože som potrebovala odpustiť všetkým mužom môjho života, ale aj svojim rodičom. Čo robíš najradšej vo svojom voľnom čase? Najradšej trávim čas sama so sebou a vtedy nerobím nič, iba som, tu a teraz. Také klišé, ale je nesmierne ťažké udržať od seba myšlienky – Dobíjam si baterky v prírode, rada navštevujem rôzne krajiny, a spoznávam mentalitu iných kultúr, rada sa vzdelávam, milujem mať okolo seba svoju rodinu, priateľov a rovnako vibrujúcich ľudí. Aké sú tvoje vízie v tomto poslaní? Celospoločenská zmena energie. Viem, že veľa ľudí sa vďaka mne uzdraví, alebo v nich spustím proces uzdravenia. Moja vízia je, že ľudia budú konať, myslieť a cítiť výlučne z pocitu lásky. Prinášam klientom nové videnie, posvietim im na cestu a kto bude chcieť, naučím ho svietiť si na ňu sám/sama, aby si pomohla/pomohol kedykoľvek a kdekoľvek. Každý z nás má túto schopnosť. Každý z nás má všetku múdrosť, schopnosť a odpovede v sebe. Ja ti nedokážem povedať, čo je pre teba dobré. Odpoveď je skrytá v tebe. Otázkami a terapeutickou prácou ťa k nim však dovediem. Čo by si odkázala ktorí sa nachádzajú na rázcestí a nevedia čo ďalej? Objav v sebe svoju osobnosť, objav kým naozaj si. Myslím tým, kto si pod tou maskou, ktorú si každé ráno nasadíš a ideš s ňou medzi ľudí, napr. aby ťa mali radi, aby ťa uznávali, aby si ich nesklamal/a, aby si mal/a ty lepší pocit, aby si medzi nich zapadol/dla, aby ťa prijali, aby si ich nestratil/a, aby si vyhovel/a okoliu…..a uniká ti, že si stratil/a sám/sama seba, až napokon stratíš pojem o tom, kto vlastne si, odkiaľ si prišiel/prišla a kam si pôvodne kráčal/a. Aké zmeny v tvojom živote nastali v porovnaní pred a po začatí sebarozvoja? Osem rokov som strávila rozvíjaním svojej duchovnej stránky, uzdravovaním starých tráum a zranení ako aj prehlbovaním svojej viery. Dnes verím, že mám neustály prístup k milujúcej energii Vesmíru a už sa viac nebránim láske. Ani jej dávaniu, ani jej prijímaniu. Mám denne svoju vlastnú tvár a svoje vlastné ja. Teraz je zmyslom môjho života používať dary, ktoré som v sebe objavila.

Ako som sa dostala k súčasnej práci S mojim druhým partnerom sme hľadali alternatívny spôsob liečby pre môjho syna. A tak to všetko začalo 😊 Život bol ku mne štedrý. Vyliečila som si veľa tém a strachov: sebaláska, ocenenie samej seba, zazdrojovanie sa, objavenie svojich talentov a darov, potenciálu, prešla som celkovo zmenou pohľadu na život, prevzatím plnej zodpovednosti za vlastný život, dvoma rozvodmi, výchovou detí, z toho mám jedno inak obdarené, spasiteľský syndróm (chcela som zachrániť celý svet), dávaním nevyžiadaných rád, ľutovaním sa, rolou obete, pocitom viny voči sebe aj ostatným, prijať a mať súcit samej k sebe, priberaním a následnou redukciou hmotnosti dookola, emočným jedením, odchodom vtáčaťa z hniezda, keď sa dcérka osamostatnila, rozchodmi s partnermi, synovou závislostou na mne a jeho prijatie zodpovednosti za svoj vlastný život, podmienenou láskou, viac dávanim ako prijimanim na všetkých úrovniach, autenticitou a asertivitou vo vzťahoch, strach z výšky, strach z opustenia, strach zo samoty, strach zo smrti, strach zo zlyhania, strach o blízkeho, prepsala som si stareé programy, dogmy, presvedčenia…..je toho ešte oveľa viac. Som za toto všetko nesmierne vďačná, cez toto všetko som dokázala nájsť skustočnú samu seba. Postupne som ošúpala tú pomyselnú cibuľu a našla nádhernú bytosť = ženu zázrakov, ktorá predo mnou stojí vo svojej sile, vďačnosti a pokore zároveň.  

Moja osobná spoveď ( časť 1 ) Čo si chcela robiť keď si bola mladá? Od svojich dvanástich rokov som túžila byť módnou návrhárkou. Túžila som byť mama, mať tri deti, veľkú rodinu, veľa pevných kamarátstiev, krásne vzťahy a manžela, spriaznenú dušu na celý život. Čo obdivuješ na svojich rodičoch? Že mali aj po rozvode korektné vzťahy. S akou osobnosťou zo súčastnosti alebo histórie by si sa rada priatelila a prečo? Tomáš Baťa – vždy som ho obdivovala, je v mojich očiach výnimočný. Morálka a etika boli jeho základnými piliermi. Zdieľame približne rovnaké hodnoty, tak možno preto ma jeho osobnosť istým spôsobom celý môj život priťahuje. Je pre mňa inšpiratívny. Ktoré štyri veci by si vo svojom živote ešte chcela zažiť? Naučiť sa techniku spevu a hrať na gitare. Cítim, že je vo mne potenciál. Ako sa človek k človeku správa ľudsky a so vzájomnou úctou. Tráviť 6 mesiacov z roku pri mori. Napísať motivačnú knihu pre rodičov inak obdarených detí. Za čo si na seba vo svojom živote v tom najlepšom zmysle slova hrdá? Za to, že aj keď ma niečo zlomí, alebo položí na kolená, na druhý deň vstanem a začnem odznova. Čo boli najnáročnejšie chvíle tvojho života? A čo ti pomohlo ich prekonať? Keď ma po narodení mojej dcérky začal manžel ignorovať. Cítila som sa hrozne sama, opustená a nenaplnená. Vtedy mi nepomohlo nič, svoje emócie som potlačila a iba prežívala, mala som už predsa dieťa, patrilo sa o neho starať a nejaké emócie vtedy dôležité neboli. Tak nás to predsa naučili. Vydržať. Spracovala som si to až oveľa neskôr, až na vlastnej ceste sebarozvoja. Čo si myslíš, že si najlepšie odovzdala svojim deťom? A naopak, čoho by mohlo byť ešte viac? V každom momente života to najlepšie a najkrajšie zo seba. Robí mi radosť vidieť aké úžasné bytosti to sú. Robí mi radosť vidieť ich rozvoj a pokrok. Vraví sa, že vždy sa dá viac, ja však s pokorou a láskou poviem, dávam im to najviac. Čo je tvoj najväčší dar a talent? Môj najväčší dar je moja tvorivá myseľ. Ja som od malička veľmi všestranná. Dokážem vyniknúť vo všetkých oblastiach. Rozhodnúť sa čím budem bola pre mňa riadna výzva. Ja som mala jasnú víziu, moji rodičia mali svoju predstavu a školský výchovný poradca mal tretiu. Komunikácia, sila slova, schopnosť pretvárať svoje vízie do reality, zdieľanie, silná intuícia, jasnosť, vnímavosť, sila spojenia so svojim srdcom. Dokážem dokonale nájsť a rozpoznať príležitosti. Som jasnocitná. Som predurčená byť majsterkou na vzťahy. Čo ťa v poslednom roku najviac potešilo? Teší ma keď zušlachťujem, rozvíjam a komunikujem svoje vízie, slová, pocity, aby mi prinášali v živote hojnosť a radosť na všetkých úrovniach. Teší ma prinášať do spoločnosti takú tú tvorivú energiu. Teší ma keď klient dokáže vďaka mne nadviazať spojenie so svojim srdcom. Vtedy sa človeku začne meniť život a jeho vzťahy naokolo.